Tradícia

DEJINY BÁČSKEHO PETROVCA

Backi PetrovacBacki PetrovacKeď ide o sťahovanie a migráciu obyvateľstva na území Panónskej nížiny je fakt, že ani v jednej časti Európy nebola zaznamenaná taká frekvencia ľudí, kultúr a ľudských osudov ako tuná. Tieto pohyby zniesla vďaka tomu, že ňou tiahli hlavné cesty a vodné toky. Ovplyvnili ju križiacke vojny, tiež avarské a turecké podmaňovanie. V období veľkého sťahovania národov sa tu v 7. storočí spolu s Hunmi a Avarmi usídlili aj naši predkovia.

Oblasť, v ktorej sa nachádza Báčsky Petrovec, odjakživa bola osídlená, ale pre stále nepokoje, obyvatelia sa tu dlho nezdržovali. Podľa historických údajov prví obyvatelia boli Kelti a Jezigovia, tiež veľký počet dobyvateľov Avarov, ktorí ich rýchlo vysídlili. Ďalej sa tu uvádzajú aj slovanské plemená Bodrici a Limiganti, po ktorých prichádzajú Maďari, Turci, Srbi a v 16. storočí aj Česi. Po bitke pri Moháči v roku 1526 Turci spustošili celú Báčku a vyničili 734 osídlení. Mnohé z nich sa neobnovili, ale ich názvy zostali. Sú údaje o tom, že vôkol Petrovca existovali osídlenia: Bodoň, Telek, Dragovo, Bega, Krta, Nandža, Kostolište a iné, z ktorých najväčšie bolo Dragovo. Vďaka archeologickým výskumom získalo sa hodne informácií, z ktorých zisťujeme, že sa iba v roku 1688 spomínajú prví obyvatelia – Bunjevci. Boli to vlastne Srbi uniati, ktorí prevzali gréckokatolícke vierovyznanie a pôvodili z Hercegoviny, z oblasti rieky Buny.

Názov Petrovec pochádza z 12. storočia, keď získal nezávislosť a cirkevný zbor. Pomenovanie dostal podľa chrámu venovanému Svätému Petrovi. Po príchode Slovákov používalo sa meno Petrovec. Po I. svetovej vojne nazýval sa Petrovec (Báčka, Kráľovstvo SHS, neskoršie Kráľovstvo Juhoslávie) a po II. svetovej vojne dostal dnešné pomenovanie Báčsky Petrovec. Počas Rákocziho povstania (1703 – 1711) Petrovec sa vyhol pustošeniu, ale ani podnes sa nevie, ako k tomu prišlo. Niektoré údaje v tejto súvislosti nachádzame v Taubovom cestopise.

Na základe tureckých zápisov (pozemkových kníh) sa zisťuje, že Petrovec bol husto osídlený počas Turkov. Po ich odchode celé územie južnej Báčky tvorilo vojenskú hranicu a obrábateľná pôda patrila Kráľovskej komore tzv. vojenskému veliteľstvu. Oblastná správa sa nachádzala vo Futogu, ktorému patrili Petrovec, Hložany, Kysáč, Rumenka a Kamendin. V peštiackych knihách sa uvádza, že futocké panstvo zahŕňalo 24000 k.j. pozemku a že ho asi v roku 1703 od Báčskej vojenskej správy prevzal barón J. Nekem za 24959 forintov.

Ďalej sa jeho majitelia striedali. V roku 1721 to bol gróf Buterur a v roku 1726 majetok prevzala Kráľovská komora. O rok neskoršie (1727) sa dostáva do rúk Jozefa Odvajera, roku 1731 majiteľom sa stal gróf Kavrian a ako majitelia sa uvádzajú aj potomkovia Arsenija Čarnojovića III., bratia Čarnojevićovci v čele s Mihajlom-Mišom Čarnojevićom. V dôsledku prisťahovania Slovákov, pre nás je zaujímavým následník gróf Andraš Hadík, kým poslední majitelia Futogu boli z rodiny Brunsvikovej (1776 – 1848), t.j. po rozdelenie pozemkov sedliakom. Na Futockom panstve bola v roku 1745 založená prvá slovenská obec na území Juhoslávie – Petrovec.

Autor textu – B. Mileusnić, prof.

DEJINY KULPÍNA

Kulpin

Prvé kulpínske osídlenie sa nachádzalo na vyvýšenine Klisa, západne od dnešného Kulpína. Najstarší zápis o Kulpíne datuje z 28. februára 1345. Obyvatelia tohto Kulpína žili v zemľankách a zaoberali sa dobytkárstvom, poľovníctvom a rybolovom.

Viackrát bol spustošený tureckými nájazdmi a raz i vpádom tatarských hôrd. Lokalita osady bola na viacerých miestach – na Klise, Viničkách a na Peskare, vždy pri novom usídľovaní sa.

Nové dejiny Kulpína začínajú v roku 1745, keď bratia Stratimirovićovci zakladajú dnešný Kulpín. So sebou si privádzajú asi 200 srbských rodín. Prvýkrát sa v nejakom dokumente Slováci v Kulpíne spomínajú v roku 1758.

Rodina Stratimivorićovcov nielenže mala viacej historických osobností, ako sú metropolita Stevan Stratimirović a Đorde Stratimirović, veliteľ srbskej armády počas revolúcie 1848/49, ale bola i jednou z najvýznamnejších srbských rodín v habsburskej monarchii.

Roku 1754 štartovala s prácou prvá srbská škola v Kulpíne. Neskoršie v roku 1789 otvára sa aj prvá slovenská škola. Obe fungovali pri svojich cirkvách.

Kaštieľ a väčšiu časť majetku v roku 1889 kúpil Lazar Dunđerski, ktorý ako i jeho syn Đoka značne prispel k rozvoju a modernizácii poľnohospodárstva v Kulpíne. V II. svetovej vojne Kulpín bol oslobodený 15. októbra 1944.

Autor textu: T. Radanov, prof.

DEJINY MAGLIĆA

Maglić

Na území dnešného Maglića stáročia jestvovalo osídlenie, ktoré zhodou rôznych historických okolností bolo občas aj neobývané. Prvýkrát sa spomína v XIII. storočí ako maďarské osídlenie Keszi.

Neskoršie sa ako majiteľ uvádza akýsi Sávoly, podľa ktorého aj dedina dostala meno Sávoly-keszi. Názov osídlenia bol etymologicky pozmenený v Buljkesh a nakoniec v Buľkes.

Prví Nemci sa do Buľkesu prisťahovali v roku 1786, a to vo veľkom počte. Pri osídľovaní ulice a verejné budovy, aj rodinné domy stavali sa podľa prísneho urbanistického plánu.

Postupne rozvíjali poľnohospodárstvo v širšom okolí a stali sa známymi remeselníkmi a staviteľmi kostolov.

Koncom 1944 sa veľký počet Nemcov vysťahoval do Nemecka. V roku 1945 sem prichádzajú grécki utečenci, prívrženci národnooslobodzovacieho hnutia Elas.

Vtedy sa Buľkes stáva grécke ex územie. Koncom 1949 Buľkes osídľujú rodiny zo Srbska, Liky a Bosny a Hercegoviny. Keďže táto osada bola prakticky Juhoslávia v malom, občania sa rozhodli zmeniť jej meno v Báčsky Maglić (podľa pohoria Maglić, ktoré sa nachádza na rozhraní Bosny, Hercegoviny a Čiernej Hory).

Autor textu T.Radanov,prof.

DEJINY HLOŽIAN

Gložana

Roku 1791 zaniká akákoľvek stopa po pevnosti Onagrinum, ktorú v roku 284 na mieste dnešných Hložian vybudoval rímsky cisár Dioklecián.

Na území Hložian pred vpádom Tatarov (1241) tu existovali dve osídlenia Drag (Dragovo) a Telek.

V tureckých zápisoch z roku 1556 sa spomína osada Hložany, počítajúca 16 domov, o pár rokov neskoršie (1561) je tu už 28 domov a po podpisovaní karloveckého mieru 1699 uvádza sa ako pustatina.

Roku 1720 konal sa súpis obyvateľov v Báčke, kde väčšinu tvorili Srbi a Bunjevci, asi 95 % a podobný stav bol aj v Banáte. Od 1749 osada mala poštu a stanicu. V XVII. storočí sa sem nasťahovali Srbi, ktorí už 1733 mali 95 domov a dvoch kňazov.

Ojedinele sem Slováci prichádzajú od roku 1740, avšak ako úradný dátum uvádza sa rok 1756, keď Slováci do Hložian na futocké panstvo prichádzajú vo väčšom počte. Väčšina prisťahovalcov je z Novohradu, Hontu, Piešťan a Békesa.

Prisťahovalci 03. mája 1759 podpisujú zmluvu so spolumajiteľmi futockého panstva Čarnojevićovcami.

Autor textu J.Benda,prof.

Facebook